Úvodní stránka
Kontakt
Redakce:

   [ Pavel Kotrla ]
   [ Jiří Hrabal ]
   [ Jakub Chrobák ]
   [ René Kočík ]
   [ Dalibor Malina ]
   [ Milan Orálek ]
   [ Martin Škabraha ]

Projekty:

   [ Potápěč ]
   [ Scriptorium ]
   [ A. S. Puškin ]
   [ Bartoš Vlček]
   [ Atlantida ]
   [ JVP ]

Archiv:

   [ HTML ]
   [ PDF ]

Ostatní:

   [ Autoři ]
   [ Napsali o Textech ]
   [ Výroční večírky ]
   [ Knihovnička ]

Hledat v Textech:
FreeFind

 

[pak] blog pavla kotrly

Poetično Michala Jareše

potápěč

Lidé v okolí

 

TEXTY č. 19 (PODZIM 2000)

[úvodník][próza][poezie][překlad][recenze]
[comics][návraty]

PRÓZA

Helena Mičkalová: Borsučí

Vlado Janček: Gürtler


HELENA MIČKALOVÁ: BORSUČÍ

Za Kubú v Borsučí byly samé skaly. Kúšček nad ními byla hdysi studénka s korýtkem. Pravili, že voda je v ní zdravá. Mezi skalámi jaksi dobře nebylo. Dusno, těžko, jak kdyby na člověka neco padalo. Každý, kdo tam vešél, čekál, co sa stane. Radši utekál pryč. Místo to nebylo veliké a pravilo sa tam v Zahrašnisku.

Rozína sa nebála, smíla sa, když jí prorokovali, že sa v Zahrašnisku hdysi ztratí, nebo ešče neco horšího.

Raz tam šla na trávu. Věděla, kde je moc pěkná, daleko široko nebyla lepší. Už nažala. Měla žízeň, tož šla ke korýtku sa napiť. Na kraji lesa ostala stáť. Ve studénce prala cizí roha šatku. Šatka byla celá vyšívaná a roba do ní třískala pístem, jak kdyby ju chcéla rozbiť. Při práci jí tékly slze potůčkem. Plakala, naříkala, až srdce usedalo. Sotva uviděla Rozínu, popošla páru krokúch k ní a podala jí šatku. Hdyž Rozína měla šatku v ruce, poděkovala, roba sa malúčko usmíla a ztratila sa. Dívka edem chvilku hleděla na šatku, mokrá nebyla. Čekala jestli sa ešče něco stane, nic. Šla ke studénce. Korýtko bylo postavené pánkem, a nikde ani kapka vody. Už nečekala a utekala domů.

Od téj doby nikdo robu neviděl. S darovanú šatkú sa Rozína parádila. Ludé ešče takéj neviděli. Karlovské roby chcély podle ní vyšívať, ale niti sa jím trhaly, plantaly, nedalo sa. Hdo ví, co roba kvůli téj šatce udělala, když muséla chťa nechťa edem a edem ju prať. A ešče v místě daleko od ludích. Za Rozínino poděkování jí praní skončilo. Dnes už málo ludích ví, hde je Zahrašnisko. Všecko je jiné, ani teho skálí tam není.

Podle vyprávění Anežky Křenkové, matky spisovatelů Jiřího a Petra Křenkových.

Vysvětlivka:
postavit’ pánkem – vztyčit se


VLADO JANČEK: GÜRTLER

Kedysi dávno ľudia získavali oheň zo stromov zapálených od blesku a elektrinu trením líščieho chvosta o ebonitovú tyč. Už vtedy si medzi sebou rozprávali príbeh o Gürtlerovi. Ten príbeh mal zvláštnu moc. Každý, kto sa o ňom dopočul, do rána zarástol po celom tele denanôckami. V odbornej literatúre sa tento kvet uvádza pod názvom sirôtka, moja stará mama z Hradišťa pod Vrátnom ho volá denanôcka, ale vyliečiť ma nevie. Prekliatie pominie až vtedy, keď postihnutý povie legendu o Gürtlerovi niekomu ďalšiemu. Chvíľu po tom, ako je príbeh vyrozprávaný, kvety sa stratia a rozprávač navždy zabudne na legendu, ktorú práve odovzdal. Pretože ma už nebaví donekonečna vysávať z koberca pestré lupene,svoje rozprávanie odovzdávam ďalej.

Niekoľko metodických pokynov:

1. Čítajte pozorne.

2. Po prečítaní textu kvety pravidelne polievajte.

3. Na hrubo vytlačené slová sa nevzťahujú autorské práva.

 

Kedysi dávno ľudia získavali oheň zo stromov zapálených od blesku a elektrinu trením líščieho chvosta o ebonitovú tyč, vravieva sa na začiatku. V tých časoch museli spolu žiť a plodiť potomstvo súčasne traja ľudia: muž, žena a Gürtler. Na založenie každej novej takejto pospolitosti bolo treba mnoho sily, odvahy a dôvtipu. Verný zvykom opustil muž, budúci manžel, svojich rodičov – otca, matku a Gürtlera – a odišiel hľadať si manželku a Gürtlera. Mladá žena opustila svojich rodičov – otca, matku a Gürtlera – a odišla hľadať manžela a Gürtlera. Gürtler rodičov nemal, bol to človek, ktorý sa rodil spojením mesačného svitu a ortuťových pár, pričom neprežíval obdobie dospievania ako prví dvaja. Hneď po svojom zrode odchádzal hľadať svojho muža a ženu svoju. Keď sa všetci traja našli, na prvý pohľad sa do seba zaľúbili a začali spolu žiť. Muž lovil ryby, Gürtler pripravoval z rýb chutné pokrmy a žena lovila ryby. V tých dávnych časoch bolo rýb toľko, že Gürtler ani nestačil pripravovať chutné pokrmy. S láskou hľadel na svojho muža i ženu svoju a chválil ich za rybacinu, ktorú nosili z bystriny.

Takto žila aj rodina posledného z Gürtlerov. Raz počas veľkej vody jedna z rýb švihla chvostom, zrazila muža do vody a on sa začal topiť. Prúd dravej rieky ho rýchlo unášal do diaľky, žena sa vrátila do príbytku bez muža a bez rýb. O nešťastí začala rozprávať tak zaujímavo, že Gürtler sa rozplakal. Chválil ju za prekrásne rozprávanie a slzy mu pritom pomaly schli na lícach. Potom pobozkal na tvár tú znamenitú rozprávačku a odišiel hľadať muža, ktorého vzala voda. Netušil, že muž si práve vo chvíli bozku chvíli udrel hlavu o ostrý kameň a so zúfalým výkrikom zomrel. Gürtler teda odišiel a žena mala odvtedy dvakrát toľko práce. Od východu slnka až po jeho západ lovila, potom celú noc pripravovala chutné pokrmy z rýb. Pokrmy sa na vtedajšom vzduchu rýchlo kazili, pretože nebolo muža ani Gürtlera, čo by ich zužitkovali.1

Gürtler kráčal popri rieke, neustále volal na svojho muža a takto horekoval: „Bože môj, bože môj, prečo si ma opustil?”2 Keď nadišla tretia noc jeho putovania, ako po prvé dve tmy sa schúlil pri osudovom brehu, nevediac, že čaká dieťa. Porodil tesne pred svitaním. Jeho prvým a jediným potomkom sa stala mladá bezzubá žena, ktorá mala oči belasé ako sibírsky husky. Gürtlera neomylne viedol vrodený inštinkt: pupočnú šnúru roztrhol3 a dieťa začalo kričať. Prvorodič si zapchal uši, ale keď sa po chvíli uvažovania dal vkladaťstvoreniu do otvorených úst sladké koreniny rastúce na brehu rieky, nárekustal. 4

Gürtler vzal dieťa do rúk a niesol ho popri dravom prúde rieky.Maličké rástlo vďaka sladkým zelinám, priberalo na hmotnosti a nakoniec zmužnelo (sic!). Aby mu Gürtler zachoval dievčenskú povahu, nazval ho Amandou a vystrúhal jej panáčika z trstiny. Amanda bola už príliš ťažká na nosenie, a tak sa obaja usadili na brehu rieky. Len dva dni cesty pritom chýbali k miestu, kde ležal hľadaný muž s rozdrveným temenom. Gürtler sa naučil loviť ryby v rieke a pripravoval znich chutné pokrmy ako predtým. Začal ryby soliť: mäso sa menej kazilo a jeho slaná chuť mu teraz celkom pripomínala podpazušie milovaného muža.

Aby si trvale udržal pri sebe onú vôňu a chuť, dal si narásť fúzy5 a začal sa tak stále viac podobať na svojho mŕtveho muža, ten tajomný predmet túžby. Jeho otcovská láska k Amande6 sa však zmenšovala s každým sústom solenej rybaciny. Jedného rána sa Gürtler prebudil o čosi skôr ako Amanda. Sám vykročil popri rieke a po dvoch dňoch konečne narazil na zvyšky svojho úbohého muža. Podruhýkrát v živote sa Gürtler rozplakal. Opuchnuté viečka si prikryl dlaňami slanými od milovaného pokrmu.7 Konečne sa dozvedel pravdu o svojej láske a ponáhľal sa späť k Amande.

Amanda vstala o čosi neskôr ako Gürtler. Nevidela rodiča svojho ani chutné pokrmy pre utíšenie hladu, a preto sa vydala hľadať aspoň jedlé druhy sladkých korenín do lesa pri rieke. Keď prišla noc a vysilená Amanda nedokázala nájsť cestu späť z lesa, uložila sa spať pod tmavý dub. Prebrala sa až na pocit, že sa nad ňou skláňa muž. Ten pocit zažila prvýkrát v živote. Muž sa túlal po lese už niekoľko mesiacov, hľadal nejakú mladú ženu a Gürtlera, aby mohli žiť spolu šťastne až do smrti.

 

Je zvláštne, že aj bez Gürtlera sa mladému mužovi a Amande narodilo po necelom roku dieťa. Rodila Amanda. Jej krásny muž sa potom rozbehol do lesa, aby nanosil sladké koreniny pre dieťa a zoslabnutú matku. Bol už od začiatku najzvláštnejšou postavou tohto príbehu. Mal vlastnosť, pre ktorú sa mu ostatné mladé ženy a Gürtlerovia vyhýbali: jeho telesné orgány sa rozvíjali oveľa rýchlejšie, než bolo normálne.8 Keď niekoľko minút používal ramená, svaly na nich mu zhrubli natoľko, že mohol v rukách roztrhnúť divú zver ako cvernu. Rovnako rýchlo sa dokázali vyvíjať jeho nohy, jeho čeľuste (mohol prehryznúť delfína za niekoľko sekúnd), jeho chrbát. Dokázal nazberať, naloviť a nanosiť veľa sladkého, slaného i trpkého pre ženu i decko. A ako dokonale sa Amandinmu telu prispôsoboval jeho fták!9 Chlap však musel byť neustále v pohybe, keby ustal čo len na chvíľu, scvrkol by sa a o niekoľko dní by sa zmenil na drobný oriešok, ktorý by skončil v zobáku žlny.

Dieťa rástlo, bol to chlapec/dievča a dali mu meno Adam/Eva10. Gürtler11 sa už dávnovrátil späť k miestu svojho pôrodu, ale Amandu tam samozrejme nenašiel. Postupoval ďalej proti prúdu rieky12, až kým sa nevrátil k miestu, kde jeho stará žena lovila neustále celé dni ryby a pripravovala z nich chutné pokrmy. Ona v ňom spoznala svojho muža (sic?) a ďakovala osudu za to, že ho vyslobodil z pazúrov rieky a vrátil jej ho späť. Darmo sa mýlila, darmo jej vysvetľoval, kto je, ona verila jeho fúzom a vlastnému inštinktu. Stal sa teda mužom a prebral na seba povinnosť lovca rýb. Žene prenechal prípravu chutných pokrmov a rodenie detí. Každé z ich detí malo iné oči a vlastné meno.

Od tej chvíle sa nevedno prečo prestali spojením mesačného svitu a ortuťových pár rodiť noví Gürtlerovia. Tí, čo žili v čase tohto príbehu, vraj postavili na jednom väčšom ostrove kruh z obrovských kameňov, na ktorý sa ľudia chodia pozerať dodnes s údivom. Potom asi odleteli na jednom z čudných strojov ku hviezdam, lebo nik o nich viac nepočul. Je ale celkom možné, že aj oni sa jednoducho zmenili na mužov a zdomácneli.

 

A to je koniec môjho rozprávania. Ak náhodou do zajtrajšieho rána nezarastiete uvedenou flórou, niekde v rozprávaní som zrejme urobil chybu. V tom prípade si môžete byť istí, že kliatba stále zostáva na mne. To ale volím samovraždu. Na vás mám poslednú prosbu: na svojom náhrobku, alebo aspoň na značkovom bavlnenom tričku s krátkymi rukávmi, ktoré možno raz nájdem pod vianočným stromčekom (sic...) by som si rád našiel nasledujúci epitaf.Je to záver môjho rozhovoru s neznámym nemeckým turistom na konci jeho rozprávania o Gürtlerovi. Píšte si:

 

– Wem gehőrt das Mensch?

– Das ist das Übermensch, baby.

– Wem gehőrt das Übermensch?

– Ich weiss nicht, mein Gott.

– Wer ist Gott?

– Gott ist tot, baby. Gott ist tot.

 

„Poviedka musí byť napísaná v slovenskom jazyku.“ – vravievala nám stará mama. Neverili sme tomu, sedeli sme okolo stola a smiali sme sa. Predná izba v Hradišti pod Vrátnom bola príjemne prekúrená. Boli sme ešte malé deti, šteklili sme sa takmer neustále, počas celých zimných prázdnin. Stará mama nad svojimi nepodarenými vnúčatami len pokrútila hlavou a vyšla odmiesť sneh zo schodov.

 

Vysvetlivky13:

 

1 Potiaľto celý príbeh vyzerá ako obsah kasového trháku porozprávaný cez veľkú prestávku v maturitnej triede. Nezamýšľajme sa zbytočne, o chvíľu zazvoní na chémiu a koniec je stále otvorený.

2 Toto Gürtlerovo zvolanie sa objavuje neskôr aj v písomných prameňoch, predovšetkým kresťanských: Mt 27,46 a Mk 15,34.

3 (ako žabu)

4 Ak vám prekáža plač novorodenca rovnako ako G.-ovi,môžete hádzať kockou ešte raz. V opačnom prípade postúpte o 2 políčka. Nepokazte hru, rozplačete dieťa.

5 Legenda o Gürtlerovi je pravdepodobne vôbec prvou známou zmienkou o fúzoch v ústnej ľudovej slovesnosti.

6 Nemal som pritom prirodzene na mysli ten druh rodičovskej lásky, keď sa otec zamkne s dcérou v kúpeľni, ako sa to stalo naposledy pri Michalovciach.

7 Raz na jar som chcel fľašou domáceho červeného vína zabiť včelu, ktorá obletovala moje denanôcky. Hmyz som trafil nešikovne, litrová fľaša sa pri náraze rozbila o poličku s knihami a jej obsah sa rozprskol na béžovú sedaciu súpravu. Susedka mi na to poradila skúsiť soľ, jedine soľou vraj zlezú tie červené škvrny.

8 Išlo o akcelerovanú hypertrofiu, doteraz jediný známy prípad v dejinách ľudstva. Ostatní ľudia dodnes dosahujú zmohutnenie častí svojho tela po niekoľkomesačnej námahe zameranej na záťaž jednotlivých telesných orgánov, resp. ich svalovej hmoty za účelom ich výraznejšieho rozvoja. Vyvrcholením ad absurdum je v tejto oblasti aberácia s názvom bodybuilding, ktorú rozvíjajú mentálne zaostalí jedinci rodu Homo Sapiens Sapiens.

9 Ide o povrchný preklep, mal som na mysli mužský pohlavný úd. Keď som bol na vojne, volali sme ho „kokot“.

10 Nehodiace sa škrtnite.

11 Iná, kratšia legenda tvrdí, že Gürtler je zlatá cievka, používaná v renesancii na rozveseľovanie rozmaznaných detí aristokratov.

12 Gürtler vlastne strávil na brehu tejto rieky najlepšie roky života. Ak čítate najskôr text a až potom vysvetlivky, už viete, ako sa to s ním skončilo. Ak ich čítate paralelne s textom, dostanete sa ku koncu lepšie pripravení, ale neskôr.

13 Poznámkový aparát, ktorý slúži na orientáciu čitateľa, prípadne na jeho dezorientáciu. Na rozdiel od samotnej legendy vysvetlivky nie sú vhodné pre čitateľov do 10 rokov.


© Texty